Škorica

Každému z nás pripomenie vianočné cukrovinky, tak sa pozrieme čo píše Wikipédia. Škorica je aromatická kôra škoricovníkov, vždyzelených tropických stromov. Je aj liečivá, vyrába sa z nej silica, tinktúry, olej. Má korenisto sladkastú chuť a príjemnú vôňu, ktoré jej dáva najmä obsiahnutá zlúčenina cinnamaldehyd. Pôsobí na chuť do jedla, celkovo osviežuje a podporuje trávenie.
Škoricovník patrí do čeľade vavřínovité (Lauraceae). Najdôležitejšie z produkčného hľadiska sú škoricovník ceylonský a čínsky.

Škoricovník cejlónsky - Cinnamomum zeylanicum pochádza zo Srí Lanky (strom Ceylon), pestuje sa však aj v iných tropických oblastiach. Prvá úroda sa zberá dva až tri roky po vysadení.
Cejlónska škorica je považovaná za tú najkvalitnejšiu (z toho najlepšie je z kôry osemročných kríkov). Je silne aromatická. Kôra po usušení tvorí charakteristické tenké zvitky, okraje sa zvinú dovnútra, takže vznikajú akési dvojruličky.

Škoricovník čínsky - Cinnamomum cassia pochádza z Barmy, pestuje sa v južnej Číne, Thajsku a Indonézii. Škorica z tohto stromu sa využívala už v staroveku (v starovekom Grécku).
Rastlina môže dosiahnuť výšku cez 10 metrov, ale na plantážach sa reže a udržiava sa na zhruba dva metre vysoký ker. Kôra čínskeho škoricovníka je hrubší, má červenšia farbu a po usušení tvorí iba žlábkovité trubky alebo pruhy. Škoricovník čínsky poskytuje tiež sušené plody, ktoré sú známe ako "kvety kassiové" a využívajú sa ako korenie.
Zo škoricovníka sa využíva sušená vnútorná časť kôry bohatá na silice. Z listov, konárov i kvetov sa získava škoricový olej. Škoricovník nachádza uplatnenie v mnohých priemyselných odvetviach:
- v potravinárstve - vo väčšine krajín sa používa prášková škorica, ktorá sa pridáva najmä do sladkých pokrmov, do pečiva a cukrárskych výrobkov, pri zaváraní ovocia. Môže sa však používať aj škoricová kôra vcelku (napr. V Indii sa smaží v horúcom oleji). Do mäsitých pokrmov sa pridáva škorica v ázijskej, latinskoamerickej, arabskej aj španielskej kuchyni.
- vo farmaceutickom priemysle - upravuje nepríjemnú chuť liekov (chuťové korigens)
- v likérnictve - výroba žalúdočných likérov, korenených a bylinných likérov a vína
- v parfumérii - pre svoju charakteristickú vôňu
- v kozmetike - výroba mydla, prípravky pre ústnu hygienu
- v liečiteľstve - vďaka vysokému obsahu silíc sa využíva zvl. škoricový olej, tinktúra a sirup.

- Pomáha krvnému obehu, znižuje krvný tlak, zmierňuje krvácanie z nosa a silnej menštruácie
- Zlepšuje trávenie - štiepi tuky, zlepšuje metabolizmus tukov a cukru u ľudí s cukrovkou, zahrieva a stimuluje zažívací trakt,
- Upokojuje koliky, hnačky, nevoľnosti, nadúvanie
- Podporuje chuť do jedla
- Zvonka sa používa proti reumatizmu
- Má dezinfekčné a antibiotické účinky, ničí baktérie
- Používa sa ako prostriedok proti nachladnutiu, kašľu, chrípke
- Pravidelné užívanie škorica (dávky 1 - 5 g) má vplyv na pokles hladín plazmatickej glukózy nalačno, celkového cholesterolu, LDL-Ctariglyceridů a zvýšenie HDL-C, nedokázal sa však žiadny významný vplyv na hladinu glykovaného hemoglobínu

Svoj pôvod má škoricovník v Ázii, kde sa používal ako korenie i liek. Teraz ho nájdeme nielen na plantážach v celom tropickom a subtropickom pásme juhovýchodnej Ázie, najmä v Indonésii, ale aj na Seychelských ostrovoch a Madagaskaru alebo na americkom kontinente (napr. Brazília). Plantáže škoricovníkov bývajú v blízkosti vodných tokov, pretože tieto rastliny potrebujú veľa spodnej vody.
Zmienka o škoricovníku pochádza už z Číny 4000 rokov pred n. L. Ako liečivo aj aromatickú prísadu ju používali starí Egypťania. Tiež v starovekom Grécku bola škorica známa a Gréci prikladali jej liečebným účinkom veľký význam, avšak nevedeli, odkiaľ pochádza. Aj sám Aristoteles sa domnieval, že ju z neznámych krajín prinášajú obrovskí vtáky, ktorým ju z hniezd s nasadením života lúpia odvážni Arabi. Až jeho žiak Alexander Macedónsky spoznal škoricovník pri ťahaní do Indie.
Škorica bola vzácna a drahá, a tak sa o ňu viedlo mnoho bojov. Na západe bola predtým známa iba škorica čínska. Od 16. storočia sa vďaka objevitelským cestám začína dovážať aj ceylonský. V r. 1580 ovládli Cejlón Portugalci, ktorí tvrdo utláčali miestnych obyvateľov, aby zaistili Európe dostatok škorice. Od r. 1632 sa stále viac na Cejlóne začínajú presadzovať Holanďania, ktorým sa podarilo zaviesť monopol na cejlónska škoricu. Neskôr preniesli jej pestovanie aj do Indonézie, ktorá je dodnes jedným z jej najväčších producentov. V českých a Slovenských krajinách bola škorica známa od 15. storočia.

Späť na Škorica celá 50g

Späť na Škorica mletá 25g